Ako myslieť na sto vecí vopred a nepopliesť to

Celú noc a aj celé doobedie samozrejme muselo snežiť, tak som ešte aj tie tri hodinky spánku strávila premýšľaním, či ju vezmem v rukách (nie, lebo sa šmyknem a obe sa zabijeme), či ju vezmem iba do autosedačky a tú do ruky (nie, lebo ju v polovici cesty položím unavená na zem a sadnem si do 30 cm snehu vedľa nej), alebo ju vezmem autom v autosedačke, potom ju preložím do kočíka a ešte 5 minút ju potrasiem cez kopce snehu na terasu k doktorke. Áno, vybrala som si tretiu možnosť, aj keď neviem, či to bola výhra.

Malá bola celé doobedie mrzutá a nemohla som sa od nej pohnúť ani na meter. Keď sa zdalo, že bude aspoň 5 minút pokojná, nabalila som kočík všetkým možným (aj hračkami, aby som ju mohla zabaviť, keď bude kričať od bolesti; taškou s plienkami, ak sa od šoku pokaká aj pociká).

Auto som mala na opačnom konci parkoviska a úplne zasnežené. Naložený kočík som tam niesla na rukách, lebo po zemi by neprešiel. Nahádzala som všetko do auta aj s 10 kilami snehu, odhrabala som aspoň okná a auto som preparkovala bližšie k bráne. Rýchlo som utekala hore po Sofinku. Naobliekala som ju (zvažujúc, na ktorých veciach sa krv "stratí"), naložila do autosedačky a hajde ju zniesť dole. Zapla som ju do auta (čo znie omnoho jednoduchšie, ako sa to urobí, lebo Kvapka - moje auto - má akési krátke bezpečnostné pásy a dokonca mám niekedy pocit, že sa scvrkávajú), trochu ho rozohriala a poctivejšie oškrabala okná. Na stierače som sa vykašľala, lebo boli totálne primrznuté, ako súčasť asi 2 cm hrubého ľadu. Toto celé bolo sprevádzané Sofinkiným plačom, lebo si stále vypľúvala cumeľ. Čiže som neustále skákala k nej a dávala jej cumeľ do úst.

Na záver som sa oprášila od snehu a vybrala sa k doktorke. Zaparkovala som pod schodmi terasy, na ktorej má doktorka ordináciu, lebo som sa náhle rozhodla, že Sofinku predsalen vezmem v autosedačke v rukách.

Lenže, keď som zastala, tak si moja unavená hlava predstavila, že si ešte cez rameno musím prehodiť tašku s jej vecami (do ktorej som v tom momente začala prehadzovať veci zo svojej kabelky) a musím zobrať jej hračky. Hračky... uvedomila som si, že keď ju budem plačúcu niesť, potrebujem ju obložiť hračkami, čo vydávajú zvuky a už aj som videla, ako sa heglujem s tou autosedačkou a počujem za sebou hračky, čo postupne vytrácam.

Tak som sa vrátila k pôvodnému plánu a auto som preparkovala na opačný koniec terasy, kde sa dá vyjsť aj s kočíkom. To tiež znie jednoduchšie, ako sa to urobí, keďže mám na kočíku "letný podvozok" a všetky tieto šikminy neboli vôbec odhrabané, ani nasolené. Miestami som mala šťastie, že boli mierne pochodené (možno 5 ľuďmi).

Prvé miesto, na ktoré som zaparkovala bolo nevhodné, kedže som nemala dostatok miesta na úplne otvorenie dverí, aby som mohla vybrať autosedačku (také miesto sa celkovo dosť ťažko hľadá, keď autá parkujú vedľa seba).

Tak som to šikla na druhé miesto. Pracne som si zopakovala opačný postup, vybrala som z kufra auta kočík aj s podvozkom, zložila ho, preložila doň malú, zababušila ju a obložila hračkami, zavesila na kočík tašku a autosedačku dala do kufra. Tam som hodila aj moju kabelku (veď doklady s peňaženkou som mala so sebou).

Pretrepala som sa cez dva nadjazdy na terasu, cez trojo hlúpo urobených dverí, kde sa bez pomoci druhého nedá prejsť (len ten druhý mi chýbal) a vhupsla som do plnej čakárne. Náhle som sa zľakla, či mám so sebou peniaze, lebo som na to úplne zabudla. Našťastie som mala. Bola tam aj jedna milá pani, ktorá mi povedala, že ma doktorka určite s takým malým bábätkom nenechá čakať.

Keď som jej povedala, že ideme iba na náušničky, dozvedela som sa, že už ma hľadali. Bola som totiž objednaná, meškala som 5 minút, čo bol zázrak pri tom, čo všetko tomu predchádzalo.

Zaklopala som a vošla som do ambulancie. Sestričku som poprosila, či by som jej za tento úkon mohla zaplatiť hneď, aby keď mi bude potom malá plakať, radšej s ňou hneď pôjdem preč. Súhlasila som a vydolovala presne 8,30€.

Sofinku som už čiastočne porozopínala a sestrička si šla po nástroje. Keď sa vrátila, opýtala sa ma, či mám náušničky namočené v liehu (musia byť namočene 24 hodín pred úkonom a je treba ich doniesť priamo v liehu).

Prudko som sa zamyslela, a moja totálne unavená myseľ mi oznámila, že namočené sú, ale je im určite dobre, pretože sú doma! Chvíľu som rozmýšľala ako to povedať, aby to vyzeralo čo najmenej trápne. Ale zistila som, že neexistuje žiaden spôsob, tak som proste len sucho oznámila, že som ich zabudla doma a práve som si to uvedomila.

Doktorka sa nahlas rozosmiala (za čo sa mi potom ospravedlnila) a povedala, že ona je presne taká istá. Doktorka z vedľajšej ambulancie mi prišla povedať, že podľa nej je to milé. Snažili sa ma utešiť, tak som sa objednala o týžden. Pripomenuli, že celý tento môj tréning mi bol nanič, lebo ambulanciu sťahujú a budú už v nových priestoroch. Takže si môžeme dostupnosť týchto priestorov nacvičiť znova.

Taká som na seba nahnevaná!

Zdieľať