Ako som podcenila synove schopnosti
Neviem, prečo je to tak, ale náš syn Samko ma vie naozaj často "krásne" strápniť pred tými pravými ľuďmi, mojimi svokrovcami. Okrem iných horúcich chvíľok, ktoré mi pripravil, sa stala aj táto nemilá príhoda.
Manželovi rodičia k nám prišli na návštevu pri príležitosti rodinnej oslavy. Atmosféra bola celkom uvoľnená, rozprávali sme sa, Samko (vtedy asi dvojročný) pobehoval po obývačke a hral sa. Všetko bolo fajn, keď tu zrazu Samko odišiel z obývačky a zatvoril za sebou dvere. Svokra hneď nadhodila: „Bože, len aby nás tu nezamkol!“ A ja s kľudom Angličana odpovedám: „Ále, veď on nevie otočiť kľúčikom...“
Svojho syna som teda poriadne podcenila, pretože len čo som to dopovedala, začuli sme v zámke zaštrkotať kľúč. Všetci sme zbledli, no ja asi najviac. Bola to teda veľmi trápna a zároveň nebezpečná situácia. Veď dvojročného Samka a nás delili zamknuté dvere na obývačke a on si teda mohol nerušene behať po ostatných miestnostiach bez dozoru. Snažili sme sa mu spoza dverí vysvetliť, že musí otočiť kľúčikom naspäť, aby nás odomkol. On si však zrejme vychutnával túto situáciu a chvíľku sladkej slobody a vôbec sa neunúval odomknúť.
Jediné šťastie bolo, že bývame v dome spolu s mojimi rodičmi a práve vtedy boli doma, ako aj to, že svokrovci mali pri sebe mobilný telefón (vďaka Bohu za tento technický vynález!).
Zavolali sme teda mojim rodičom, aby nás prišli hore (bývame na poschodí a naši na prízemí) odomknúť, pretože vďaka Samkovej práve objavenej zručnosti sme uviazli v obývačke.
Celé sa to napokon skončilo dobre. Trápny pocit ma však sprevádzal ešte poriadne dlho a z tejto príhody som si vzala jedno dôležité ponaučenie – nikdy nepodceňovať schopnosti našich detí. Ony toho totiž dokážu oveľa viac, než by sme niekedy očakávali a tak nás môžu kedykoľvek prekvapiť (nie vždy však ide o milé prekvapenia...).
Kľúčiky sme po tejto udalosti preventívne odstránili zo všetkých dverí...
