Deti ako výzva

Prečo sú deti iné...

Deti sú zvlášť citlivé na spoločenskú klímu. Veľmi rýchlo sa chytili myšlienky, že majú rovnaké práva ako všetci ostatní. Už netolerujú hierarchický vzťah podriadený-nadriadený, v ktorom autorita zabezpečuje moc jedného človeka nad druhým.

Už nefunguje “urobíš, čo som ti povedal”. “Deti už vôbec neposlúchajú!”, sú vzdorovité a neposlušné. Uvedomujeme si, že s deťmi už nemôžeme zaobchádzať tak, ako v minulosti, ale nevieme čo iné sa dá robiť. Prosíme, žiadame, lákame, trestáme a podplácame… chýbajú nám nové metódy založené na demokratických princípoch. Často si zamieňame demokraciu s anarchiou. Sloboda musí byť spojená so spoluprácou a zodpovednosťou - poriadkom a povinnosťami (rešpektovanie slobody druhých).

Čo s tým...

Predstava o tvarovaní charakteru dieťaťa, ako keby to bol kúsok hliny, je nesprávna. Dieťa je samo sebe tvorcom – rozvíja sa prostredníctvom akcie a reakcie. Deti treba viesť na životných cestách bez toho, aby zostali bez úplnej kontroly alebo aby boli na každom kroku dusené a riadené. Správne stanovené hranice dávajú pocit istoty a miesta v sociálnej štruktúre. Bez toho sa dieťa cíti stratené.

Správanie dieťaťa je na nevedomej úrovni určované istými cieľmi. Ak ich chceme objaviť, potrebujeme sa odpútať a pozrieť sa z nadhľadu, pokúsiť sa rozpoznať motiváciu za ich vonkajšími prejavmi. Každopádne nemá zmysel hovoriť dieťaťu výsledky našej “analýzy” – psychologické vedomosti majú byť základom nášho konania, nie slovnou zbraňou proti dieťaťu.

Čo môže pôsobiť frustrujúco – aj keď urobíme všetko dokonale, nemôžeme vždy uspieť. Dieťa je samostatné indivídum, a samo sa rozhoduje a vyberá si svoju cestu.

Chybné ciele dieťaťa...

Dieťa má prirodzenú túžbu niekam patriť (sociálne vzťahy) a získať svoj význam (sebarealizácia). Snaží sa zladiť so vzormi z okolia (modely správania, interakcií), vytvára si vlastné postoje. Dieťa je dobrým pozorovateľom, ale zlým interpretátorom – navyše sú jeho prirodzené potreby často nenaplnené chybami dospelých… a tak, zlou interpretáciou, sa začnú prejavovať v správaní dieťaťa nesprávne ciele:

Túžba po nadmernej pozornosti: deti prirodzene potrebujú našu pomoc, výchovu, pochopenie a lásku... ak ju nedostávajú, začnú o ňu bojovať… “je lepšie byť vyfackaný ako ignorovaný” (lepšia negatívna pozornosť ako žiadna).

Boj o moc: väčšinou vzniká ako reakcia na naše príliš autoritatívne prístupy. Hierarchická štruktúra vzťahov a strach z porážky vedie deti k snahe vymaniť sa z pozície podriadeného a demonštrovať svoju vlastnú moc.

Odplata a pomsta: je výsledkom procesu intenzívneho boja o moc. Opakujúce sa porážky vedú dieťa k potrebe nejako to dospelým vrátiť. A tak pristupuje k nepriamym metódam… “Ak ty máš právo ma zraňovať, ja mám to isté právo zraňovať teba!”. Nanešťastie sú deti oveľa húževnatejšie a neústupčivejšie ako dospelí.

Demonštrácia neschopnosti, pasivita: používajú ju úplne odradené deti, ktoré už všetko vzdali. Majú pocit úplnej beznádejnosti akéhokoľvek pokusu o úspech. Do tejto kategórie patria aj prejavy zdanlivej hlúposti a apatie (vyhnutie sa akejkoľvek námahe).

Tieto štyri chybné ciele sú pomerne ľahko rozpoznateľné u malého dieťaťa. Okolo veku 11 rokov sa pre deti stáva stále dôležitejšia rovesnícka skupina, a k týmto štyrom základným cieľom sa pridáva vyhľadávanie vzrušenia, neprimeraný dôraz na mužnosť, materiálny úspech, atď.

Čoho sa teda vyvarovať...

Odmena a trest patria do autoritatívneho spoločenského systému, kde má ten hore právo rozhodnúť, kto si zaslúži odmenu a kto trest. Predstavujú vonkajšiu motiváciu, nátlak a kontrolu. “Nemám právo potrestať osobu ktorá je mi rovnocenná”. Naša moc nad deťmi je preč, a oni to vedia – aj napriek tomu, že to často nevieme my. Systém odmien za dobré správanie je rovnako škodlivý ako systém trestania – akoby sme dávali najavo, že sa dieťa nevie samo tešiť z úspechu, že potrebuje nás, aby sme ho zhodnotili. V systéme vzájomnej úcty sa práca spraví, pretože je potrebné ju urobiť a spokojnosť vychádza z harmónie medzi dvoma ľuďmi.

Sústavné napomínanie, opravovanie, kritika – takýto prístup je ponižujúci, vyjadruje nedostatok dôvery, vedie k strate odvahy, neochote niečo robiť, pasivite alebo odporu (boj o moc). “Dokonalosť je nedosiahnuteľný cieľ”. Dovoľme deťom byť nedokonalé.

Súťaživosť nepovzbudzuje: vzájomné porovnávanie len zvýrazňuje beznádejnosť situácie u porazeného a vytvára obavy u víťaza, či dokáže byť stále vpredu. Súťaženie medzi deťmi nepodporuje spoluprácu a vzájomnú úctu.

Ľútosť, zakrývanie reality: bolesť, nepohodlie a sklamanie je súčasťou života dospelých. Deti sa musia postupne naučiť zniesť tieto situácie a emócie, nemôžeme ich pred tým ochrániť, musíme ich na to pripraviť. Potrebujeme veriť v schopnosť dieťaťa poradiť si s nepriazňou osudu.

Nové, účinné princípy vo výchove...

Povzbudzovanie, obmedzenie kritiky, dôvera: povzbudzovanie je pri výchove dôležitejšie ako čokoľvek iné – pre deti sú dospelí veľkí, výkonní a zázračne schopní. Ako veľmi sú deti odvážne, že aj napriek tomuto pohľadu to nevzdajú… Potrebujú odvahu urobiť chybu, byť nedokonalí – bez toho, aby to znížilo ich sebahodnotenie. Nehľadáme dokonalosť, ale zdokonalenie, nemôžeme budovať na slabostiach, ale na silných stránkach. Ocenenie úspechu, trpezlivosť, dôvera: “skús to znova, zvládneš to”.

Podporovať samostatnosť: nikdy nerobiť za dieťa to, čo dokáže samo zvládnuť. Vyjadruje to nedostatok dôvery v jeho sily, neumožňuje mu to zažiť si úspech, alebo dôsledky chyby. Naša starostlivosť nepôsobí preventívne – neochráni ich. Majme dôveru v naše deti a dajme im šancu žiť svoje životy.

Používanie prirodzených a logických dôsledkov: “učenie sa zo skúseností”… ak dovolíme dieťaťu aby mohlo zažiť dôsledky svojho správania, umožníme mu prežiť skutočnú situáciu, z ktorej sa môže veľa naučiť. Nemáme právo preberať na seba zodpovednosť za naše deti, znášať dôsledky ich správania. To je ich výsada. POZOR, prirodzené dôsledky sa nemôžu používať ako hrozba, vtedy sa stávajú trestom… Nie sú ďalším spôsobom ako presadiť svoj názor, ako si vynútiť svoje požiadavky. Je dôležité naozaj zaujať postoj “nie je to moja starosť, je to problém dieťaťa, musí ho samo vyriešiť, samo sa rozhodnúť… a niesť následky”. Čo najmenej o dôsledkoch hovoriť… Často rodičia alebo učitelia zabránia pôsobeniu prirodzených dôsledkov tým, že ich prekryjú vlastným hnevom, výčitkami, nadávkami.

Dôslednosť a zásadovosť, dodržiavanie poriadku a režimu, odvaha povedať NIE: vyžadovať dodržiavanie pravidiel. Deti potrebujú vedieť, kde sú hranice správania, a čo sa stane ak ich prekročia. Hranice určujú dimenzie života, poskytujú bezpečie. Deti sa musia naučiť zvládať frustrácie, život dospelých je ich plný. Pevné a konzistentné postoje sú vyjadrením našej vlastnej hodnotovej orientácie, poskytujú deťom morálny vzor. Aj tu platí – hranice musia byť prirodzené a nie vymyslené nami len ako prejav našej moci.

Prejaviť dieťaťu úctu, obmedziť prílišnú ochranu: dôverovať mu a veriť v jeho schopnosti. Vyvarovať sa ponižovaniu, zosmiešňovaniu. Zároveň nepreháňať našu ochranu – dieťa sa vie postarať samo o seba. Vie, kedy mu je zima, kedy je hladné. Sú to fyzické procesy fungujúce aj bez toho aby sme sa do toho starali. Nemôžme naše deti chrániť pred životom, máme povinnosť viesť ich k odvahe a sile čeliť životu, nie ich udržiavať bezmocných a závislých. Naučiť ich analyzovať problém a zaujať postoj “čo s tým môžem urobiť?”. Nebyť ochranným štítom, ale sitom ktoré filtruje a dávkuje životné skúsenosti v takých množstvách, aby boli dieťaťom zvládnuteľné. Byť vnímavý, stále v strehu… stiahnuť sa a dovoliť dieťaťu žiť svoj život… a zasiahnuť, keď už problém začína byť príliš veľký. Učiť posudzovať limity a obmedzenia, zvládnuť situácie, ktoré sa zdajú byť nebezpečné. Byť si vedomý nebezpečenstva, bolesti, ale neposilňovať strach – je nebezpečný, podkopáva odvahu.

Poskytnúť spätnú väzbu, ale nehodnotiť dieťa: oddeliť akt od aktéra, nenálepkovať, neškatuľkovať dieťa (klamár, zábudlivec,…). Negeneralizovať, nezovšeobecňovať.

Úcta k vlastným právam a právam iných: viesť deti k asertivite – schopnosti vyžadovať rešpektovanie vlastných práv. To isté aj opačne – učiť deti rešpektovať práva iných, nerobiť iným to, čo nechceme, aby robil niekto nám.

Odstúpiť z boja o moc, stiahnuť sa z konfliktu: v boji o moc sú deti oveľa šikovnejšie. Našou šancou je ale odstúpiť a neprejaviť žiaden záujem. Keď jeden človek ustúpi, druhý nemôže pokračovať… “zoberieme mu vietor z plachiet”. Bez pocitu hnevu alebo frustrácie. Bez osobného záujmu v danej situácii. Ako zistiť či sme v boji o moc? Sme rozhorčení, nahnevaní? Alebo je náš prejav pokojný a tichý? Zaujímajme sa o riešenie situácie, zabudnime na ohrozenie našej vlastnej dôstojnosti.

Nenechať sa zatiahnuť do vzájomného konfliktu detí: nemáme zodpovednosť za vzťah medzi deťmi navzájom. Môžme poskytnúť model správania, alebo ovplyvniť ich interakciu našou reakciou, ale nie robiť rozhodcu. Aj tak je takmer nemožné určiť vinníka. Deti sa musia naučiť riešiť konflikty. “Je mi ľúto, že máte problém, ale som si istý, že si to viete medzi sebou vyriešiť”.

Jemné usmerňovanie namiesto nátlaku, činy namiesto slov, využitie ticha: vhodné správanie sa dá stimulovať, ale nie vyžadovať. Využime svoju vynachádzavosť, kreativitu, takt a zmysel pre humor na vzbudenie ochoty dieťaťa spolupracovať… nech je to aj zábava. Veľakrát je najlepšou stratégiou nerobiť nič, len držať zatvorené ústa. Potlačme nutkanie riešiť. Slová nie sú jediným komunikačným prostriedkom, niekedy je ticho oveľa efektívnejšie.

Počúvajme: “naše ústa neustále pracujú a nepočúvame čo vychádza z úst detí…” Deti majú cit pre pochopenie situácie, dokážu “intuitívne” vycítiť správne riešenie. Stačí, aby sme im dali možnosť…

Empatia a pochopenie namiesto poučovania: ak sa nám dieťa zdôveruje so svojimi problémami, vážme si jeho dôveru… nemoralizujme, nehodnoťme, nepoučujme… počúvajme a snažme sa pochopiť.

Rešpektujme dieťa, aj keď s ním nesúhlasíme. Je treba byť pripravený prijať a uznať hodnotu odlišného názoru. “môžeš mať pravdu, musím o tom popremýšlať”. Svoj názor môžme prezentovať formou otázky “čo si myslíš o tom, keby…”

Tón hlasu: deti počúvajú viac tón nášho hlasu ako samotný obsah toho čo im hovoríme.

Rozumné požiadavky: bez použitia autority, nadradenosti, bez snahy ovládať. Požadovať niečo len vtedy, keď je to naozaj opodstatnené – nevyžadovať veci “práve teraz”, ale dať dieťaťu možnosť výberu.

Potlačiť prvotný impulz, premyslieť si reakciu: kedykoľvek odpovedáme impulzívne na to, čo dieťa robí, môžme si byť istí, že robíme presne to, čo chce, aby sme urobili.

Nevenujme pozornosť neželanému správaniu a zlozvykom – sú to len symptómy, nemá zmysel na ne útočiť. Je potrebné identifikovať samotný problém, dôvod nevhodného správania.

Budujme vzťahy, dopĺňajme si spoločné “citové kontá”: prežívajme spolu aj pekné chvíle, určime si čas na spoločnú hru, záľuby… Žime spolu. Spoločné aktivity ľudí zbližujú, vedú k porozumeniu, harmónii, citu spolupatričnosti, solidarite skupiny. Pôsobia preventívne – “neublížim niekomu koho mám rád”.

Starajme sa o svoje záujmy, žime svoj život: neobetujme všetko pre deti… obojstranná rovnoprávnosť a rovnováha požiadaviek jednotlivých členov domácnosti je prejavom vzájomnej úcty a rešpektu.

Zdieľať