Malé prekvapenie
Vybrali sme sa na vianočné nákupy. Išli sme aj s babkou, čiže mojou maminou. Mama vbehla do trafiky kúpiť otcovi na narodky cigarety. Ja som zostala stáť pred obchodom a držala som Sofiu za ruku. Stála na zemi, občas urobila nejaký ten krôčik a spolu sme sa pozerali na vianočnú výzdobu v obchodoch. Zrazu Sofinku oslovil starší pán a hovorí jej: "A chutí Ti ten prstík? Chutí?" Ako z Mrázika.
Pozrela som sa na ňu, a naozaj, cuckala si prštek. Zrazu ho prudko vytiahla z pusy a strčila si ho do nošteka. Zrejme to bolo prvýkrát, pretože ju to veľmi potešilo. Pána "Mrázika" to zaujalo už menej a ja som sa cítila hlúpo, pretože skôr než sa ujo stihol otočil, Sofinka si prstík strčila zase do pusinky.
Vtedy som si uvedomila, že už sa nám pomaly končí to obdobie "Jéj, to je ale zlatučké bábätko!" a začína "Óóó bože, čo to to dieťa stvára?!" s doplňujúcim dodatkom "A prečo jej tá matka nič nepovie?"
No Sofinka si zatiaľ neuvedomuje čo robí. Motoriku má ešte stále tak milo detskú, že sama nevie kam sa jej prsty rozutekajú, keď si tú maličkú dlaničku priloží k tvári. A neskôr, keď už aj bude vedieť, tak čím viac ju budem za niečo napomínať, tým viac to bude opakovať!
Už dnes viem, že má povahu po mne a bude robiť presne to, v čom jej budú najviac brániť. Moja mama mala veru pravdu, keď hovorila: "Veď počkaj, Tvoje deti Ti všetko to Tvoje vzdorovanie vrátia."
