Náš malý „antišibač“
Veľká noc nikdy nepatrila k mojim obľúbeným sviatkom. Vadili mi najmä tradície typické pre tieto sviatky, teda oblievanie a šibanie dievčat a žien. Vždy som mala pocit, že Veľkonočný pondelok je sviatok pre mužov, ktorí si v tento deň prídu na svoje – môžu s pokojom Angličana vyšibať svoje manželky, partnerky, sestry, kamarátky a iné príslušníčky nežného pohlavia, vyoblievať ich ľadovou vodou a my, žienky, im ešte za tento „úžasný“ skutok dáme odmenu (vajíčka, „štampŕlik“ s lákavým obsahom či nejaké to „vreckové“).
No a keď sa nám narodil syn, pomyslela som si, že mám o ďalšieho oblievača a šibača navyše. Ach, ako som sa len mýlila!
Náš Samko má už takmer päť rokov a odkedy vo svojich 2 rokoch šiel prvýkrát oblievať a šibať so svojím oteckom, uvedomili sme si, že máme skutočného gentlemana. Keď ma totiž môj manžel na Veľkonočný pondelok mierne oblial (urobili sme kompromis a má dovolené na mňa vyliať za „štampŕlik“ vody) a išiel ma následne vyšibať, Samko bol okamžite pri mne a chránil ma zubami-nechtami. Išlo ho poraziť a doslova jačal, keď videl, že tatinko si dovolil maminke takto ubližovať (joj, ako dobre mi to padlo). Náš tatinko nechápal a snažil sa Samkovi vysvetliť, že to sa na Veľkú noc robí a že aj on má taký korbáčik, kde mu každá žena, ktorú vyšibe, priviaže peknú farebnú stužku.
Samko bol však celkom zaťatý, nejaký korbáčik a farebné mašličky mu boli totálne ukradnuté. Chránil si svoju maminku (teda mňa) a tatinko pochopil, že náš syn veru nebude ten pravý oblievač a šibač, ktorý si na Veľkonočný pondelok príde na svoje. Korbáčik, ktorý sme mali pre Samka nachystaný, zostal ležať nepohnutý na stole – Samko sa ho odmietol čo i len dotknúť.
Napokon sa Samko aspoň nechal presvedčiť a šiel (i keď bez korbáčika) vyšibať babky a tety, ktoré by neprežili, keby neprišiel. A náš malý mal potom predsa len zo svojej prvej šibačky-nešibačky dobrý pocit – veď toľko sladkostí, koľko si tento malý „antišibač“ vyšibal, sme už dávno pohromade nevideli (vlastne niečo podobné býva u nás každoročne na Mikuláša).
Odvtedy už prešlo niekoľko rokov, no náš drobec sa v tomto smere veľmi nezmenil. Síce si už vezme korbáč, aj fľašku s vodou, no odmieta tieto „kruté“ nástroje použiť. A ja mám z toho naozaj radosť.
